5 minút po dvanástej…alebo?

Keď sme po prílete do Pemby, Mozambik zistili, že nám vláda nechce predĺžiť naše 30-dňové víza na 90 dní pre celú dĺžku školy Harvest School of Missions, zobrali sme radu od Pána o tom, že sa máme stále modliť a neochabovať veľmi vážne (Lk 18:1). Všetci študenti spolu s leadrami školy sme prosili nášho Ocka, aby otvoril dvere, ktoré vyzerali ľudskými očami naozaj neotvoriteľné. Modlili sme sa, volali dňom aj nocou…neprestajne…Prijali sme viacero zasľúbení a potvrdení, že naša škola zostane v Mozambiku. Situácia sa ale nemenila. Vláda bez akýchkoľvek dôvodov odmietala papier, ktorý sme tak veľmi potrebovali, podpísať.

Mnohí z nás postupne strácali nádej. Okolnosti sa nemenili a nevideli sme žiadnu odpoveď na naše volanie. Týždeň pred tým, ako prvým študentom začali exspirovať víza, bola situácia rovnaká, ak nie ešte horšia ako na začiatku. Ľudia z vlády sa už o našich vízach takmer nechceli baviť a považovali to akoby za uzavreté.

Mali sme 2 možnosti. Nechať sa ovplyvniť okolnosťami a pomaly začať baliť alebo volať ešte viac a prehlasovať, že náš Boh je mocnejší a vie zvrátiť akúkoľvek situáciu v prospech Jeho detí. Čo ale, keď sa jednoducho nič nedeje? Sama som si kládla tieto otázky. Môže Boh meškať? Vždy som bola presvedčená o tom, že Boh nemešká. Keď ale prvých 30 ľudí muselo opustiť Mozambik a odletieť do Juhoafrickej republiky, lebo podpis jednoducho chýbal a náš papier ležal niekde v hŕbe papierov úradníčky, ktorá sa nami nemala chuť ani zaoberať, rozmýšlate nad všeličím. Buď Boh mešká, lebo veď čo je dobré na tom, že si 258 študentov musí prebookovať lety a odletieť do Juhoafrickej republiky, kde síce dokončí školu, ale bez Heidi, Rolanda, mozambických pastorov, našich detí, či domácich z Mozambiku, ktorých sme si zamilovali. Jedine to, že v Juhoafrickej republike na nás čaká teplá voda…Alebo len nerozumieme, nevidíme, čo má Boh v pláne. Prečo sa veci dejú, ako sa dejú.

Večer po tom, ako sa pobalím aj ja, sedím na terase domčeka, ktorý sa na mesiac stal mojím domovom a kladiem Bohu tieto otázky. Prečo sa nič neudialo? Tak veľmi sme verili…že sa osláviš, že ukážeš svoju moc a dobrotu. Dal si nám také zasľúbenia a teraz máme jednoducho odísť? Zabudnúť na ne? Nepočuješ nás alebo meškáš? Alebo máš naozaj nejaký zámer s našim presunom do Juhoafrickej republiky? Neviem, jednoducho nerozumiem. Neviem, ako sa ďalej modliť, čo si pýtať, čo prehlasovať. A začínam sa prikláňať k väčšine, ktorá si myslí, že náš presun je asi Božia vôľa. Že to Boh tak chce. Keď si ale otvorím svoju bibliu, odpoveď prichádza veľmi rýchlo.

“Či sa Boh snáď nezastane svojich vyvolených, ktorí k Nemu volajú dňom i nocou? Či bude meškať s pomocou pre nich? Hovorím vám, hneď sa ich zastane…” Lk 18:7-8

Môžem dostať jednoznačnejšiu odpoveď? Neviem sa modliť inak, ako ďakovať za to, že sa ma/nás môj Boh zastane. Že má odpoveď na naše volanie. Že On naozaj nemešká. V ten večer si uvedomujem, ako rýchlo sa my ľudia vieme vzdať. Áno, 30 ľudí odletelo. Ale znamená to, že musí odletieť ďalších 220? Že zabudneme na to, čomu sme vytrvalo verili, lebo nám ráno letí lietadlo? Zabudneme na Jeho sľub, že sa nás zastane? Určite môžeme. V tej chvíli ale rozmýšľam nad tým, čo prežíva môj Ocko. Dá mi jasný sľub a ja budem predsa veriť okolnostiam? Aj keď sú veľmi presvedčivé, čo dokazuje nová letenka vedľa mňa. Ako by som sa ale cítila ja, kebyže ma niekto takto spochybňuje? Neverí mi, aj napriek tomu, čo o mne vie. Nie. Nechcem Mu to spraviť. Nechcem, aby Ho zabolelo srdce. Je až príliš dobrý a verný, aby som Mu to spravila. Rozhodujem sa veriť Jeho slovu. Jeho sľubu. Jeho časovaniu. A to aj ráno, keď vykladám kufor na nákladiak, ktorý nás má zaviesť na letisko. A pripadám si trochu šialene, že mám vôbec odvahu tomu veriť. Radšej o tom ani nikomu nehovorím…keďže väčšina sa už aj tak teší na tú teplú vodu. Nie je ťažké nájsť si dôvod prečo súhlasiť s okolnosťami. Veď nám tam bude nakoniec dobre. Teplá sprcha, lepšie jedlo, safari. Uspokojíš sa ale s dobrým, keď ti Boh ponúka to najlepšie? Ja nie. Poznám svojho Kráľa. Nezatvorím ho do krabice s nápisom „Nepodpísané víza“, ani keď sa veziem na letisko. Nezatváraj Ho ani ty! Neobmedzuj Ho a uvidíš…

Stojím pred vstupom na letisko a pozorujem, ako chalani vykladajú batožinu z nákladiaku. Či bude meškať s pomocou pre nás? Hneď sa nás zastane. Prehlasujem ticho. Sama pre seba. Viem, že Bohu to opakovať nemusím. Počul už dávno a veľmi dobre. Prehlasujem pre seba. Aby ani jedno klamstvo nemalo v mojej mysli šancu.

O 2 dni neskôr sedíme všetci študenti spolu a počúvame jedno svedectvo. Pastor Mário z Beiry, Mozambik raz stretne ženu, ktorá má pokročilé štádium rakoviny. Je iného náboženstva a na jeho návrh modlitby za ňu, veľmi skeptická. Napriek tomu sa za ňu modlí a hovorí jej, že Ježiš ju dnes uzdravil. Odchádza. Rovnako skeptická. S myšlienkami, že o pár dní už bude možno mŕtva, že jej už bude lepšie. Keby vedela…Pri najbližšom vyšetrení ale zistí, že po rakovine v jej tele nezostala ani stopa. Ježiš ju naozaj uzdravil. Vyhľadá pastora Mária, ďakuje mu, Bohu a odovzdáva život Pánovi. Keď ste v Afrike dlhšie, z takýchto svedectiev sa tešíte a ste za ne vďační, ale nie sú už pre vás až tak špeciálnymi. Podobne by to bolo aj v tomto prípade, ak by ale táto uzdravená žena, nebola v čase, keď pred letiskom ticho prehlasujem, že sa nás náš Boh skoro zastane, v kancelárii s úradníčkou, ktorá z nepochopiteľného dôvodu odmieta podpísať náš papier. Náhoda? Také slovo, odkedy poznám Pána, v mojom slovníku neexistuje. Pribudlo tam aj slovo nemožné.

Kde tipuješ, že sme, keď počúvame tento príbeh o uzdravení z pred pol roka? Presne tak. V Pembe! Sila svedectva. V tomto prípade, vo forme podpisu pre naše víza a dokonca pre ďalšiu školu, ktorá začína práve, keď to čítaš. Nepočuje Boh? Alebo mešká? Vôbec nie. Pozná dokonalé časovanie. Niekedy môžeš na odpoveď čakať dni, týždne, mesiace alebo aj roky. A buď to počas čakania vzdáš, zabudneš na to, čo ti sľúbil alebo zostaneš verný, budeš sa naďalej modliť a neochabneš.

„Rozpovedal im svedectvo o tom, že sa treba stále modliť a neochabovať.“ (Lk 18:1)

Verím, že Boh dáva odpoveď vtedy, keď je v našej situácii oslávený čo najviac. Keď zožne slávu veľkolepo a vyťaží z danej situácie maximum. Pre koho? Pre nás. Pár dní na to sme v Pembe zažili obrovské vyliatie Ducha Svätého, na študentov, stuff, leadrov školy a aj deti. Pre koho ešte? Pre iných okolo nás. Tím, ktorý odletel do Juhoafrickej republiky, videl veľa Božej moci v podobe uzdravení, povzbudení, občerstvení a pribudlo niekoľko nových obyvateľov neba 🙂

Neškatuľkuj svojho Boha. Čakaj na Neho! Nie je pravda, že v čase čakania neprichádza žiadna odpoveď. Možno ti ju už povedal dávno. Jeho zasľúbenia sú odpoveďou. Modli sa, dôveruj im, dôveruj Jemu. Nevzdávaj sa! Lebo On sa ťa zastane!